Filipíny: Otáčky pedálov medzi palmami a Pacifikom

Na Filipínach človek pošle modlitbu k nebu, skôr než sa vydá na preplavbu – pozostatok 300-ročného panovania Španielov. Filipíny sú najväčšou katolíckou krajinou v Ázii.

Na Camotes, tzv. „ostrovoch batátov“, nasadáme na horské bicykle. Jazda na bicykli na Filipínach: to je stále nezvyčajná kombinácia. A mnoho tomu nasvedčuje: V nemeckej zime je tu obdobie sucha s príjemnými 28 stupňami. Cesty sú vynikajúce, stúpania mierne, v jedle sa kombinujú vplyvy z Thajska a Indonézie s miestnymi prednosťami – predovšetkým sladko-šťavnatý ananás, mango a papája. A takmer vždy šumí Tichý oceán celkom blízko.

»Hello!«, »¿Cómo estás?« a »What's up, bro«: Privítajú nás viacerými jazykmi, keď prefrčíme cez dedinu. Deti nám bežia v ústrety, tínedžeri nám mávajú. V našom cyklistickom oblečení a prilbách vyzeráme ako mimozemšťania. Život na Camotes sa odohráva na cestách a pri ich okrajoch: Tu hučia mopedy, tu pestrofarebné »Jeepneys« vozia ľudí za malé peniaze do susednej dediny. Kto môže, otvorí obchod alebo aspoň stánok pri ceste a snaží sa niečo predať. Psy zvyknuté na hluk dopravy sa pri našom prechode vyľakajú, zostávajú však prekvapivo pokojné. Žiadny náznak agresivity ako v niektorých iných krajinách.

Až na oveľa väčšom ostrove Bohol sa na cestách občas stáva trochu tesno. O to sa stará viac než 1 000 kužeľovitých "Chocolate Hills": trávou pokryté krasové kopce, ktoré sa v lete sfarbujú do čokoládovo hnedej a počas celého roka priťahujú turistov. Tu sú aj len päsť veľké koboldmaky, ktorých tvár akoby pozostávala z očí. Napriek tomu na Bohole robíme kilometre! Náš agilný sprievodca rozdáva banány a vodu, potom nás poháňa výkrikmi "Ghee!" — to znamená "Poďme!". Okolie mi hučí okolo, prechádza mnou: ťažko obhospodarované ryžové polia rovnako ako metrové kokosové palmy, mangrovníky a mangovníky. Nemôžem sa nabažiť toho, čo mi tu tak bohato servírujú. A sotva si všímam, že denne prejdeme 80 kilometrov a viac.

Z mestského zhonu na »mystickom ostrove« Siquijor nie je takmer nič cítiť. Nálada na pomerne malom ostrove je uvoľnená. Možno za to môžu údajné čarodejnice a kúzelníci, o ktorých sa tu hovorí. Pritom ma ceremónia »liečiteľa« v jeho ošumenej chatrči príliš nepresvedčila: Fúka do pohára s vodou, ktorý okolo mňa točí. Potom vyleje tekutinu – a vraj s ňou aj moju »negatívnu energiu«. No, čo už.

Na to obídeme ostrov na bicykli – 75 kilometrov pozdĺž Pacifiku. Kombinácia bielych piesočnatých pláží, vysokých paliem a vĺn oceána je takmer neopakovateľná. Po pol dňa, počas ktorého fotografujem ako šialený, mám sklony veriť v »Diwatas« a »Encantos«, o ktorých na Siquijore toľko hovoria. Zatiaľ čo vílám podobné »Diwatas« žijú v korunách stromov, »Encantos« sú ochrannými duchmi mora. Ešte dnes filipínskí rybári po dobrom úlove hádžu do vody ovocie, aby sa im poďakovali. Viera v oživenú prírodu je pochopiteľná v krajine, ktorá leží priamo na Pacifickom ohnivom kruhu – s vulkánmi, zemetraseniami a tajfúnmi ako sprievodnými javmi.

Na dlho natiahnutom ostrove Cebu sa doprava zhoršuje, až v rámci rovnomenného hlavného mesta nadobúda apokalyptické rozmery. Na celých Filipínach je len jedna železničná trať; inak sa jazdí autom alebo na mopede podľa pravidiel, ktoré sú pre Európana ťažko pochopiteľné. Keď nesedia v dopravnom prostriedku, Filipínci sú vo všeobecnosti zdvorilí a rezervovaní, čo robí ich región príjemnou cestovateľskou destináciou. Za priateľskou fasádou sa však často skrýva boj: Mnohí pracujú za také podmienky, pri ktorých by si nemecký odborár trhal vlasy, pracujú súčasne na dvoch alebo troch miestach. Iní si zarábajú na živobytie ako OFW – „Overseas Filipino Worker“ – predovšetkým v strojovniach výletných lodí. Z ôsmich miliónov Filipíncov žijúcich v zahraničí žije takmer polovica v Spojených štátoch, s ktorými si krajina udržiava tesné vzťahy od konca druhej svetovej vojny.

Máme za sebou 550 kilometrov a 6 000 výškových metrov, keď večeriame v Cebu City. Ten čas ubehol príliš rýchlo. Každý ostrov, po ktorom sme prešli, sa nám ukázal inak. Neboli to primárne turistické "hotspoty", ktoré nás tak ohromili. Tie sú často preľudnené a napriek tomu len do určitej miery pôsobivé. Čo však našu cestu charakterizovalo: cesty a chodníčky vsadené do bujnej vegetácie, pod ktorými sa skláňali kríky a stromy. Šumenie a zurčanie Pacifiku, ktorý nebol nikdy ďaleko. A stále znova ľudia, ktorí nás pozdravujú, usmievajú sa na nás, oslovujú nás a zjavne majú radosť, že sme tu. Celý ten šťavnatý, vrveľný a prekypujúci život na týchto tropických ostrovoch, ktorý sa s každým dňom trochu viac prenášal na nás. No a to už je niečo!

Infobox

Thomas Bauer na turné 2026

Thomas Bauer na YouTube:
https://www.youtube.com/user/literaturnest/featured