Cyklotúry okolo Grazu: Schöckl, Semriach a okolie

Úplne inak, no nie o nič menej príťažlivo, sa nám krátko nato predstavuje Schöcklský vápenec takmer na druhej strane sveta, na povrchu Grazer Berglandu.
Zamatovo zelené lúky pokrývajú nežne vlnité kopce, tmavozelené lesy zdobia svahy strmších horských strán. Prvé žlté lístie a červené vinice sľubne bodkujú idylický obraz a pestro škvrnité kravy sa pokojne pasú vstupujúc do blížiacej sa jesene.
Že hlavné mesto Štajerska so svojim rušným ruchom, živým kultúrnym životom a zodpovedajúcou dopravnou záťažou je len desať, dvadsať minút autom vzdialené: tomu by človek len ťažko uveril, keď sa prechádza cez výbežky a pozdĺž severných a južných svahov Schöcklu na opustených cestách a nechá zrak zablúdiť ponad malebné dediny, šťavnaté roztrúsené sady, vidiecku štruktúru a vzdialené hory.

Priamo pri vchode do jaskyne vyrážame prvý deň, po mrazivom pochode pod zemou vďační za neskoré letné teplo a počiatočné stúpanie smerom nahor do Semriachu. Približne 30 kilometrov a 700 výškových metrov by po príchode a prehliadke jaskyne mali stačiť.
Len čo prejdeme centrum s pekným hlavným námestím, na ktorom sa po návrate rozhodne odporúča krátka pauza pri káve, zmrzline alebo koblihe, ožijú spomienky na detstvo: Ako kedysi, aj dnes ešte Piet Hoyos na východnom okraji obce pozýva do svojho tradičného chovu islandských koní, aby sa na tých priateľsky rozcuchaných päťchodových koňoch oddával radostiam tohto sveta.

Jediné, čo tu hore takmer vôbec nie je, sú motorové vozidlá. Zrejme aj preto nie sme jediní cyklisti, ktorí využívajú slnečné popoludnie na okruh cez Grazer Bergland. Najmä na silničných bicykloch nám stále prichádzajú oproti jednotlivci, páry a dokonca celé skupiny.
Od Jägerwirtu pokračujeme o 100 výškových metrov nižšie, so Schöcklom stále za chrbtom, cez pekné dedinky, skosené lúky, prežúvajúci dobytok na pastvinách vľavo i vpravo. Niekedy máte pocit, že ste na vysokom plató ako na alpskom pasienku alebo aspoň v horskej roľníckej oblasti, inokedy zas malé osady a opakované výhľady na Semriach dokazujú, že tu existuje život aj mimo chovu kráv a poľnohospodárskej činnosti.
Rechbergdorf označuje bod, kde ešte raz zmeníme smer i rýchlosť. Juhozápadným smerom šliapeme rýchlo dolu do údolia Lurbachu, ktorý je tu zásobovaný mnohými ďalšími prítokmi, a potom už len s krátkym protivýstupom okolo Eichbergu.

Mimochodom, Lurbach: Ten vôbec nezmizne krátko po vstupe do jaskyne, ako to kedysi naznačoval štajerský dialekt — „verlorn, verlurn“. Namiesto toho zmizne na približne 72 hodín v hlbinách Tanneben, aby sa potom na druhom konci jaskyne, blízko vchodu Peggau, opäť vynoril v prameni Hammerbach.
Pri vysokom stave vody však potok zvolí inú, omnoho rýchlejšiu cestu a potrebuje len 12 hodín, aby prehučal cez krasový masív. Na ľudské stavby pri tom neberie žiadne ohľady: pri storočnej povodni v roku 1975 napríklad neboli zaplavené len výčapné a pokladničné priestory rodiny Schinnerl až po strop. Tá burácajúca prvotná sila strhla aj všetky chodníkové úpravy, ktoré dovtedy umožňovali vedené prechody kvapľovej jaskyne až do Peggau a späť.

Podstatne pokojnejšia než scéna v tom júli pred 50 rokmi, na druhý deň nášho víkendu v Graze: Už skoro ráno nás slnko zohrieva, kým si na parkovisku lanovky Schöckl v St. Radegund zháňame všetky svoje veci. Ani náznaku dažďa pri pohľade do neba a v predpovedi počasia, a výsledok našej predvečernej plánovačky trás sľubuje pestrú zmes poriadneho výstupu na vrchol a svižného prejazdu krajinou medzi Schöcklom a Grazom.
V sprievode najlepších prianí od prívetivých hostiteľov sme po chutných raňajkách v Semriacherhofe zbalili tašky a obkolesili Kalkstock, aby sme sa dostali na druhú, skutočnú stranu domáceho vrchu Schöckl.

Krajské mesto je odtiaľto len na skok, a toto miesto, tento svah poznáme už dlho ako štart-/cieľovú oblasť, resp. ako „hraciu plochu“ Schöckl Trail Area, miesto konania mnohých legendárnych zjazdových pretekov alebo aj ako tréningové zázemie pre kurzy jazdnej techniky a freeride campy.
„Motorikpark pre všetkých“ ponúka výslovne aj ľuďom na vozíku pri vrcholovej stanici lanovky, ktorá premáva počas celého roka, adekvátne tréningové stanice, a kto nechce ísť dolu na MTB, pešo alebo gondolou, môže ako alternatívu zvoliť letnú bobovú dráhu s názvom „Hexenexpress“.

Priznajme si: Nie je to také spomaľujúce, ako sledovať, ako kvaple rastú. Napokon stalaktity a stalagmity Lurgrotte ročne narástajú sotva o veľkosť hlavičky špendlíka (!).
Niet nič pôsobivejšie, než stáť pred takzvaným „Obrom“. Tento kolos vážiaci 40 ton je vysoký 13 metrov, v obvode meria deväť metrov. Považuje sa teda za najväčšiu voľne visiaciu kvapľu na svete. Výstižnejšie sa časové rozpätie miliónov rokov a oproti nemu bezvýznamná, sotva viac než mihnutie oka trvajúca existencia ľudí už nedá znázorniť.

Keby sme sa na našom druhom cyklistickom kole tiež posúvali len o veľkosť hlavičky špendlíka napríklad za hodinu, zrejme by sme sa v tomto živote už nevrátili. Napokon na našej individuálnej kombinácii z Gipfelsturm a skrátenej Schöcklland Tour s Panorama Tour-prísadkami ide asi o 50 kilometrov a 1 400 výškových metrov.
Vďaka úzkym pneumatikám, športovým prevodom a úzkym riadidlám však robíme metre výrazne rýchlejšie — aj keď prechádzame z ešte pomerne miernej Ehrenfelsstraße na šotolinovú Waldtoniweg a tým do skutočného režimu stúpania (hillclimb) pri dobývaní alpského výletného cieľa obyvateľov Grazu.

Do akej miery je Schöckl Gipfelsturm, ako je známe tiež súčasť maratónskej série Mountainbike Challenge, skutočne vhodný pre gravelbajky, sme vopred spochybňovali. Veď cesta hore je obzvlášť v strednej časti poriadne rozbitá, čo sa pri zjazde môže najmä stať napínavým až náročným pre človeka i výbavu.
A naozaj, tam, kde prechádza aj legendárna testovacia trať Mercedesu triedy G od Magny, nejedna kvapka potu steká pri stúpaní, zatiaľ čo pri zjazde zápästia a plášte nútia k predvídavej voľbe stopy. Ale fantastický výhľad za veľa vynahradí, a ako na zmierenie sa uprostred ešte raz objaví hladký, k materiálu šetrný asfalt.

S výhľadom do diaľky nemáme až také šťastie, zato pri výbere našej zastávky na oddych o to viac: Halterhütte medzi mnohými zanietenými miestami občerstvenia v oblasti vrcholu vďaka svojej svojráznosti a trochu odľahlejšej polohe vyhráva. A hostitelia nám to odmenia vynikajúcim hubovým gulášom, kaiserschmarrnom, plechovým koláčom a chlebom so syrom.

Obyvateľmi Lurgrotty sú omnoho nenáročnejší. Spórom a semenám, ktoré sem priniesol potok, stačí minimálny lúč svetla, ktorý cez prehliadky preniká do podzemného sveta, aby jemne zelenali a klíčili. Stovky netopierov, ktoré od novembra do marca visia vo vnútri jaskyne, spia zimným spánkom, takže v skutočnosti nič nepotrebujú okrem vzduchu a pokoja. A dokonca aj obrovské jaskynné medvede, ktorých kosti a zuby boli v jaskyni nájdené, sa živili len rastlinami. Treba však dodať: tieto megamedvede z doby ľadovej v skutočnosti nikdy nežili v pre ne príliš malej Lurgrotte. Ich pozostatky sem totiž dovliekla voda.

To všetko a ešte viac sa dozvieme v rámci približne sedemdesiatminútovej skupinovej prehliadky, ktorú rodina Schinnerl pravidelne ponúka v Lurgrotte Semriach a ktorú vedúci prevádzky Andreas napĺňa pútavou zmesou prírodovedy, drobných žartov a citeľného nadšenia pre "svoju" jaskyňu.
Je tu toho ešte oveľa viac na objavovanie. V rámci približne štyrihodinových dobrodružných túr, ktoré zahŕňajú aj plazivé úseky, sa napríklad dostanete približne do stredu podzemných chodieb. Kto chce zase deťom ponúknuť špeciálny zážitok, pošle ich na hľadanie pokladu do vnútra hory.

Medzitým pripojíme ešte jeden pozemný zážitok a po zdolaní vrcholu urobíme 30‑km okruh v postupne sa zplošťujúcej krajine medzi Schöckl a Graz: po Römerweg a popri Schöcklbach dole až do Weinitzen, potom cez Nadischhöhe a Eidexberg smerom na východ, a potom prechádzajúc cez Kumberg a Willersdorf späť do St. Radegund.
Skôr tu panuje atmosféra predmestského pásma než rekreačnej oblasti. Ale znova nás krajina uchvátí svojím pôvabom, zelenou tvárou a širokým nedostatkom stavebných excesov; o to viac, čím dôslednejšie okruh vedie po málo frekventovaných vedľajších cestách, prechádza malebnými kultúrnymi krajinami alebo míňa pravé miesta sily pri vyhliadkových lavičkách a prírodných pamiatkach.

Len okolo Kumbergu na krátko kazia obraz B72, miestne supermarkety a umývacie linky. Ale to trvá len krátko a má to aj svoje výhody: kde je hustejšia civilizácia, tam sú aj ľudia na prevádzkovanie zariadení ako Well Welt Kumberg — idylické kúpalisko s kempingom.
A sotva sme sa cez Not znova prepracovali do osamelejších končín, je opäť všetko prítomné, čo sme si za posledné hodiny a dni tak obľúbili: pôsobivé výhľady do diaľky i do údolia, upravené zrenovované domčeky, nádherne upravené záhony zeleniny a lahodne chutné jablká (pre protokol: ochutnali sme výlučne popadané ovocie), nerušene voľne sa pohybujúce sliepky, kravy tu a tam.

V Lurgrotte to mimochodom nie je o nič menej rozmanité: V svetle nespočetných LED-lamp sa z tmy vynára včelí úľ a zvon, dvojčatá a borovicový les, špagety, niekoľko zubných protéz, šikmá veža a mnoho ďalšieho.
Možno, taká naša záverečná úvaha, sa Lurhexe preto pozerá tak mračne, lebo sama sedí akoby skamenená vo svojej skalnej stene a vie, že všetku túto nádheru nikdy neuvidí?